Básne

O láske

Skôr ako slnko na obzore zhasne,
Už nemladý a bez trémy tiež,
Načínam tému večnej ľudskej básne:
Čo je to láska?
Milujúci vieš?

Čo je to láska?
Koľko odpovedí!
A pravda o nej? Vedia nebesá!
Skôr ako stmavne obzor ešte bledý,
Nevediac pravdu, o nej chvejem sa.

Či, láska, si len narkotikum slabých?
V umelom svete hmôt a konzumu
Raz stleješ iba na popol a na vzdych
Pod atómovým slnkom rozumu?
Alebo si len istota a prepych
Chudobných ľudí všade na svete?
Farebná hračka? Iba hračka slepých?
Vidiacim- popol na cigarete?

Alebo naozaj si iba žartom
Dvoch hormónov a bystrých molekúl?
Víri mi v hlave tvoj pra-praatóm,
Čo praocéan nežnou vlnou skul.

Alebo si len dohodnutá maska
Technológie rozmnožovania?
Falošná minca? A či večná vráska
Neskutočného boha-tyrana?

Si iba tu?
Či kdesi vo vesmíre
Už ovládli ťa ako chorobu?
Zregulovali tvoje vody šíre,
Za spevu hymien dali do hrobu?

Či naše lode budú na anténe
Mať filter proti nehe tvojich snov?
Čo pred odletom zničia v karanténe
Zárodky veršov, infekciu slov?

Či rozdajú ťa na začiatku marca?
Na predaj budeš? Zdarma? Na prídel?
Či ožiješ len v rozprávaní starca,
Čo za mladi ťa uvidel?

Čím budeš, láska, v chladnom čase strojov?
Len hlasom, čo v nás skučí dávny zver,
Jak apendix ťa spolu s básňou mojou
Vyjmú? Jak smeti vymetú ťa z dvier?

Máj. Večer. Slnko na obzore hasne.
Už nemladý a bez trémy už tiež,
Neviem, čím budeš. Možno si len z básne,
Čo ťažko tvorím, trpezlivý verš.