Poviedky

ako vravíš niečo na oživenie

Spomienka

Sama v byte. Nikde nikoho. Počuješ susedov zvonček, smiech zo zvítania so známymi, príbuznými. Dáš hlasnejšie rádio. Otravný mužský hlas ťa presviedča, že je všetko v poriadku. Ozve sa otrepaná pieseň a tebe sa už ani nechce spievať jej refrén, ktorý dokonale ovládaš.
Nešťastne hľadíš na biele steny, hľadáš dôvod, ktorý ťa sem privial. Pohľadom zavadíš o fotku na stole. Usmievajúca sa dvojica, ruka v ruke, v pohľade prísľub...
Spomienky ožili. Susedove búchanie na steny a žiadosti o ohľaduplnosť či ticho po jedenástej. Samovoľne sa ti roztiahne úsmev na tvári. Vstaneš obzerajúc sa ale nevidiac prítomnosť. Vidíš ho sedieť pri stene, s nohami pohodlne vyloženými na stole, čítajúc noviny. Nevšímaš si dátum, skoro rok starý. Usmeješ sa na neho a zamieriš k nemu, chytiac jeho dlaň. Je studená ako mramor. Razom precitneš. Tvoja ruka sa opiera o chladnú a mŕtvu stenu. Začuješ psí štekot, štartovanie škodovky.
Prechádzaš sa po prázdnom byte, z jednej miestnosti do druhej. Utieraš prach, prekladáš veci z jedného miesta na iné a zase nazad. Prídeš k stolu a zbadáš usmievajúcu sa dvojicu na fotke.....


Zvedavosť

Pozerá cez sklo. Nechcela sa dívať ani nevedela kto to je. Ale bolo to príjemné a pekné. Dvaja milenci telo pritisnuté na telo, ruky a nohy prepletené vášňou, pot stekajúci po tele. Mala šesť alebo sedem a nevedela o tom ešte nič, dýchala čoraz rýchlejšie a zvedavo sa pritískala k oknu, zahmlievajúc sklá. Rukávom svoj dych utrela a pozerala ďalej. Niečo v diaľke buchlo a ona sa previnilo pozerala okolo seba. Bola odhodlaná odísť ale nie a nie vyslať mozgu príkaz na odchod. Pozrela sa naposledy na milencov a vstala. Otočila sa a zbadala muža. Nedíval a sa tak ako ona na milencov ale uprene hľadel na ňu. Ten pohľad ju strašil. Vystrašene vyjachtala:
„Prepáčte...ja nechcela som sa pozerať...“ chcela sa okolo neho prešmyknúť a zmiznúť v šere ale zastavila ju jeho ruka. Bola nepríjemné teplá a ťažká. Pozdvihla k nemu oči
„ Môžete ma pustiť?...Po ..Ponáhľam sa domov!“ zašeptala prestrašene.
„Je mi ľúto ale nie..“ rázne ju zahriakol a ťahal do akej si polorozpadnutej chatrče podobnej tej, kde boli milenci. Nevedela čo ten muž chcela ale zlý pocit, ktorý s toho mala bol silný. Zakričala, hlasno ale mužovi akoby to bolo jedno. Vedel, že tu nik nie je a všetky zvuky prehluší diaľnica neďaleko nich. Posadil ju na stoličku podávajúc jej akúsi tekutinu.
„Vypi to“ prikázal. Mama jej vtĺkala do hlavy aby od cudzích nikdy nič nebrala. Tu však nevidela inú možnosť. V ten moment to bol jej hlavný problém.
„Ako vysvetlím mame, že si niečo vzala od cudzieho muža?“ premýšľala v svojej detskej hlávke. Muž si na nej zatiaľ pásol oči, čakal pokiaľ začne droga čo jej dal pôsobiť. Dieťa si nebude nič s toho na čo sa chystá urobiť pamätať. Začal jej jemne hladkať ramená a vyzliekať tričko s postavičkou anjela. Nevzpierala sa , bola zvedavá čo ten dospelý muž od nej chce?! Zacítila jeho pach.
„Smrdí ako pokazená omeleta“ Pomyslí si znechutene. Prekvapene zacítila jeho ruky na svojom tele. Bolo jej to nepríjemné a už nechcela pokračovať. Muž si jej chabé protesty nevšímal. Pokračoval v svojej práci.
Začala kričať. Kričala a kričala. Mužovi to drásalo nervy. Nemohol sa sústrediť. Prikryl jej ústa svojou veľkou dlaňou a pokračoval. Protesty začali prestávať. Muž si nevšímal nič iné ako miesto jeho vlastnej zvrátenej rozkoše.
Prevrátila oči k nebu a zazrelo tisícku hviezd. Malé telíčko znehybnelo opustené svojou dušou. Muž zatiaľ skončil, zložil svoju ruku a pozrel na nehýbajúce sa telíčko pod sebou. Znechutene sa striasol, vyšiel von nasadol do svojho auta a odišiel, zabudnúc na zvedavé dievčatko...

Rozprávka o psíkovi

Kde bolo tam bolo žil, byl jeden psík. Jeho meno bolo už od narodenia neznáme. Bolo to vychudnuté a škaredé mláďa s fľakatých kožúškom a tak nikoho nezaujímalo. Keď bolo malé nechápalo to a nedalo sa odradiť, stále chodil za svojim majiteľom, ktorý sa mazlil s ostatnými jeho súrodencami. No pán bol neúprosný, sem tam psíka, ktorý nemá meno, kopol alebo ho pristúpil akoby ani nebolo. Čas ubiehal a ubiehal. Psík a jeho súrodenci boli stále väčší a zaberali príliš veľa miesta.
Nastal čas aby sa majitelia zbavili nadbytočného psíka. Zabalili ho do vreca a vybrali sa s ním na cestu k rieke. Psík šťastný, že aj jemu sa konečne podarilo upútať pozornosť ľudí, veselo krútil chvostíkom aj v temnom vreci, mysliac si hádam, že ide o nejakú hru. Keď však pocítil vodu začal skučať a štekať. Volal okolitý svet aby mu pomohol a stalo sa. Našiel ho nejaký starý pán, ktorému sudičky o chvíľu prestrihli nitky života. Psík, ktorý po prvý krát zakúsil lásku človeka sa musel pobrať ďalej. Nechcel sa však dostať k neznámym a vydal sa na cestu do sveta. Túlal sa ulicami všetkých miest a niekedy našiel niekoho kto mu podhodil kúsok pokazenej salámy, kôrku chleba. Všetko jedlo si zaslúžene vyštekal alebo vykňučal. Behal po uliciach slobodný ale sám. Zastavoval sa pri ostatných psov a nemohol uveriť tomu, že on nemá to šťastie byť s niekým. Neraz oľutoval svoje rozhodnutie vydať sa cestou, o ktorej ani nevedel kde končí. Pre ľudí bol vzduch, niektoré deti pred ním utekali alebo do neho hádzali kamene. Staré dámy sa oháňali paličkami napodobňujúc samurajov, ktorých videli vo filmových reprízach. A psík utekal a utekal. Jeho telo bežalo nestíhajúc za dušou.
Ocitol sa na ceste. Vyhol sa prvému autu, potom druhému, tretie ho však chytilo. Bolo po naháňačke. Jeho bezvládne telo zostalo ležať na vyhriatom asfalte. Kúsky vnútornosti sa priliepali na kolesá bezohľadných vodičov a ich áut. O malú chvíľu nebolo poznať nič iné len tú škaredú fľakatú srsť. ........

to je krásne a smutné

Vieš, ako veľmi si vystihla tento svet?

A teraz som na rade ja :p hodnotiť mi to ohodnotí niekto iný. Prosím


Navždy upírom - 1. časť – Zvoľ si!



„Ale no tak, neboj sa“ usmial sa akýsi muž za ženou a pomaly k nej prikročil. Objal ju zozadu okolo pása, tesnejšie k sebe privinul a vnoril jej prsty pod plášť, aby sa dotkol jej jemného vlneného svetríka. Pomaly jej bradou dal z krku hnedé, dlhé vlasy a keď sa mierne mykla, iba ju utíšil „Pššššt... Niet sa čoho báť. Nebude to bolieť. Iba povedz, ako si si zvolila...“ zašepkal znova tým svojím „anjelským“ hlasom a pozeral sa jej na krk s lačnou túžbou v očiach. „Ja... Ja“ zakoktala sa žena a znova sebou mykla „Ja ešte neviem... Neviem, či si mám vziať tú... priepasť, život alebo nekonečný život“ zašepkala a pozerala sa pred seba, lebo muža vidieť nemohla. „Prosím, ešte týždeň.“ Muž čosi zavrčal sám pre seba a privinul si ju ešte tesnejšie k telu, pri čom sa priblížil k jej uchu a zovrel ju ešte pevnejšie, žena takmer nevedela dýchať. „Veď to je jednoduché... Ak si vezmeš nekonečný život, budeš žiť. Je to jedno, či žiješ teraz. Chceš žiť aj po tom?“ spýtal sa jej, ale žena sa zaťala a nič nepovedala. Až o pár minút zo seba vydala piskľavým tónom „Ako sa voláš? A kto si?“ takmer nedýchajúc v jeho pevnom zovretí cítila jeho studený dych na krku a počula ho v uchu, pri ktorom sa jej stále skláňal „Sorceress“ zašepkal jej do ucha a žene pri tom behal mráz po chrbte. „A ty sa budeš volať po tvojom premenení Iolanthe“ to meno priam zasyčal a žena privrela viečka na štrbinu „Ale ja sa tak nevolám. Aspoň zatiaľ nie“ zašepkala žena a prvý krát sa mykla poriadne na to, aby sa mu vymámila zo zovretia. „Máš sedem dní! Viac nie!“ zakričal za ňou „Ak odídeš, ja si ťa nájdem“ zašepkal sám pre seba a otočil sa na opätku. Tým pádom za ním začal plášť povievať, ako odtrhnutý z reťaze „Madam le Bousier sa k nám musí pridať“ mlel si svoje po ceste …

„Magdalen!“ ktosi po nej skríkol. Žena len nečinne sedela na zemi pri potoku, v rukách vo vode držala bielu košeľu, ktorú chcela vyprať. Pred očami nemala nič, vodu nevidela. Cítila, že čosi v rukách zviera, ale nevedela presne identifikovať, čo to je. Pred sebou videla len čiernu tmu a pri tom jej pred očami vyskakovala tvár toho muža, upíra, čo bol pred pár hodinami za ňou. Výkrik ju preniesol zase do prítomnosti a otočila hlavu smerom k vinníkovi, ktorý na ňu skríkol. „Magdalen, si v poriadku?“ spýtal sa potichu akýsi muž a kľakol si k nej. Jemne jej chytil obe ruky a vytiahol jej z nich košeľu (tak isto aj z vody), ktorú položil na trávu. „Frederick?“ spýtala sa potichu Magdalen a on sa jej pozrel do očí. „Áno, Magdalen, som to ja. Si v poriadku? Čo sa ti stalo?“ spýtal sa jej a ustarane jej pozeral do tváre, pri čom jej stískal obe dlane. „Ja... Ja neviem, Frederick“ povedala Magdalen a pozrela sa na vodu. Svojho manžela vnímala iba z polovice... Od toho dňa prešiel už tretí deň, musela sa rýchlo rozhodnúť „Magdalen, mňa neoklameš. Viem, že ti niečo je. Posledné tri dni prežívaš akýsi zlý sen. Nerobíš nič, si zadumaná. Stále si vystrašená, keď sa ťa niekto niečo spýta...“ povedal Frederick a pozeral jej do tmavých hnedých očí, ktoré sa podobali na dva krásne gaštany. „Nič. Frederick, nič, len... Som si spomenula na... sestru“ zaklamala a sklopila zrak ku košeli, ktorú znova chytila roztržito do rúk a začala ju plákať vo vode, snažiac sa dať preč neviditeľnú špinku „Magdalen!“ tentoraz ju okríkol manžel naozaj nahnevane „Nekrič na mňa! Nič sa mi nestalo! Prestaň... Prestaň...“ zašepkala a nasúkali sa jej do očí slzy. Pustila vo vode košeľu, ktorá sa rýchlo a hravo hodila do svojej úlohy a plávala pomaly do stredu jazera, ale tesne pred stredom sa stratila... „Magdalen! Stoj!“ kričal za ňou jej manžel, ale Magdalen sa ani len neobzrela a rozbehla sa smerom k domu.

Štvrtý, piaty a šiesty deň... Toto všetko prežila Magdalen ako vo sne. Manžel sa s ňou márne pokúšal rozprávať. Stále čosi roztržito, nahnevane a nevnímavo robila. Sem tam prikývla manželovi, ktorý nevedel, na čo prikývla „Magdalen, mám o teba starosť. “ zašepkal jej siedmy deň a chytil jej obe dlane, pevne ich stisol a pozrel sa jej do neprítomných očí, previedol ju k stoličke a usadil ju na ňu „Frederick, odchádzam.“ zašepkala Magdalen a pomaly sa jej z ľavého oka vykotúľala slza, ktorá lenivo tiekla od oka, trošku z nej sa zachytilo na spodných mihalniciach... a potom tiekla popri nose priamou čiarou na kútik pier a z neho na bradu, kde kvapla na zem. O chvíľu ju nasledovali ostatné slzy „Prepáč mi to, musím odísť. Už dnes, je to presne týždeň... Zvolila som si, prepáč... Prepáč mi to “ zašepkala a pomaly sa k nemu natiahla, plášť jej zašuchotal na stoličke, vtisla mu posledný, mokrý bozk na pery a postavila sa, pri čom si svoje chladne dlane vytiahla z jeho dlaní. Všetko toto sa stalo v úplnej tichosti, nikto nič iné nepovedal. Frederick by iste odprisahal, že bolo počuť tečúce kvapky na jej lícach, ako padajú na dlážku či na stôl. Chvíľku ticha obaja presmerovali k domu a potom sa Magdalen postavila „Už nebudem Magdalen... Už nebudem nikto... Budem Iolanthe“ zašepkala a potom pomaly prikročil ak dverám, položila na dlaň na kľučku a posledný krát sa usmiala na Fredericka, ktorý ešte stále v nemom úžase sedel na stoličke a nič nevravel „Zbohom, Frederick“ zašepkala a zmizla za prahom dverí...

Sorceress ju už čakal na mieste, kde mala byť pred desiatimi minútami. Dal jej ešte päť. Ak nepríde, ide za ňou. Ruky mal prekrížene za chrbtom, dlane si držal spolu a do tváre mal stiahnutú kapucňu. Začul akýsi pohyb, nič viac ešte nevidel. Zaostril do tmy. Zbadal nejakú siluetu, ako si pretiera tvár, asi od sĺz a popod lampou, ktorá do noci jasne žiarila, zbadal Magdalen. „Tak predsa“ zašepkal sám pre seba a stál na mieste „Tak si si zvolila?“ spýtal sa vysokým a chladným tónom smerom k nej. Mierne sa strhla, ale potom sa pozrela do jeho tváre a prikývla. Na sebe mala čierne veci, ako keby šla na pohreb. Čierny plášť, čierna sukňa, ktorá siahala tesne k zemi a čierny sveter, ktorý mala poodhalený tam, kde mala rozopnuté gombíky plášťu. „Nesmrteľnosť, smrteľnosť alebo priepasť?“ spýtal sa jej a ona sa nadýchla, že mu odpovie, ale z hrdla jej nevyšiel žiaden hlások. Skúsila to znova, tentoraz úspešne „Nesmrteľnosť...“ zavrela oči a snažila sa, aby sa jej po lícach nerozkotúľali ďalšie slzy. „Tak nesmrteľnosť“ usmial sa Sorceress a priblížil sa k nej. Pohladil ju po líci a zašiel za ňu. Urobil to isté, ako pred tým. Objal ju okolo pása, primkol si ju čo najbližšie k sebe a rozopol jej plášť, ktorý mala na sebe. Zašiel jej rukami studenými ako cencúľ pod tričko. Magdalen sa mierne mykla a otvorila oči, keď na sebe zacítila jeho ruky „Neboj sa. Bude to bolieť iba chvíľku“ zašepkal a jednou rukou ju pohladil jemne po líci, aby sa nebála. Znova jej bradou odhrnul hnedé husté vlasy z krku a vyceril tesáky „Magdalen“ zaznel tichý šepot za nimi, Sorceress si to nevšímal, ale Magdalen sa trhla. Pritisol si ju tesnejšie na hruď, aby sa nemykala. „Odoženieš ho, povedz mu, aby čo najrýchlejšie utekal. Inak ho zabijem“ zašepkal a Magdalen to zopakovala trasľavým hlasom dozadu Frederickovi. Ten iba mlčky cúvol o niekoľko krokov dozadu a díval sa na to, čo sa stane. Sorceress sa naschvál aj s ňou v náručí otočil k Frederickovi, aby videl posledné kvapky jej terajšieho života... Pousmial sa a zaťal sa tesákmi do jej kože...

ak môžem tak ti to ohodnotím ja pretože to vyzerá tak, že sem pravidelne chodím len ja a ty je to krásne, sa mi to páči a dávam ti...... 999 zafirov a plus jeden